Túto knihu som objavil nedávno a hneď jej prvé prelistovanie v kníhkupectve a jej smiešna cenovka iniciovali zásadný a nezvratný povel môjmu ťažko skúšanému mozgu: hýb sa k pokladni, ale okamžite. Toľko k úvodu.
Ako začať? Ako začať ohľadom takejto prevarenej a obžutej témy? Udalosť na drobné rozoberať nejdem, to rieši samozrejme kniha. Ale ako, vážení. To sa len tak nevidí. To je čistá próza. Lenže nie fiktívna. Stovky mien straníkov, vládnucich činiteľov, republikových, krajských a okresných papalášov, vedcov, technikov, požiarnikov, lekárov, vojakov a ďalších, stovky týchto mien, jednoducho mená všetkých zásadných zúčastnených, sú autentické. Je to dlhoradý zoznam mien. Niektorí z nich sú hrdinovia (nielen Sovietskeho Zväzu a socialistickej práce), niektorí sú ľudia s mocou, ktorú im dala všemocná strana a ich postoj k budovaniu komunizmu, ďalší sú iba súčasťou davu, ktorý bol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Nuž a byť v Sovietskom Zväze, pokiaľ ste neboli súčasťou vládnucej elity, alebo ste nedržali hubu a krok, tak to znamenalo vždy byť na nesprávnom mieste v nesprávnom čase. Aj keď bolo zopár výnimiek, ale tie tento príspevok nerieši.
Samotná kniha absolútne precízne popisuje využitie jadrovej energie na mierové, aj vojenské účely, od okamihu, kedy boli tieto možnosti dostupné. Popisuje vývoj aj u Sovietov, aj v západných krajinách. Sovieti mali od istého času našliapnuté na atómový vek, všetko podriaďovali generovaniu zdrojov, ktoré pokryjú energetický dopyt najväčšej krajiny sveta. Štiepiť jadro síce Sovieti zvládli ( čiastočne sa vybavkali aj s fúznymi záležitosťami – ale bez želaného efektu), ale čo nezvládli, tak boli všetky sprievodné technológie, ktoré súvisia s atómovým vekom. Od materiálového inžinierstva až po riadenie výroby, logistiky a plánovania. Hoci zdroje surovín a ľudí boli nedozierne. Ale všetko sa podriaďovalo strane. Strana mala prednosť pred vládou a tým pádom určovala podmienky fungovania všetkého. Nuž a platí samozrejme úmera, že čím väčší straník, tým väčšie tupelo. To bol fakt. Aj keď samozrejme bolo medzi nimi nie malé množstvo veľmi nadaných a šikovných ľudí z rôznych oblastí. Ale vo finále aj tak vydávali rozhodnutia tupelá. Ideálny bol mix vysokopostaveného straníka s vysokou vojenskou hodnosťou, to bolo o trvalú zábavu postarané, hlavne pokiaľ išlo o človeka z pozemných vojsk. Letci a námorníci mali s určitosťou lepšiu mozgovú výbavu, aj ti vysoko postavení. Neboli až také formaldehydové chodiace nádoby ako vojaci z pozemných vojsk, hlavne tankisti a delostrelci.
Naisto kdejaký nostalgik, pri čítaní tejto skvelej knihy, nezadrží slzu za “bezstarostným socializmom”, autor popisuje sovietske reálie tak, že máte pocit, že celý život strávil v ZSSR. Ukážková a neskreslená sonda do najhlbších a najprehnitejších zákutí systému. Aj s jeho krásami, samozrejme, spomenul som si na budovanie socialistickej vlasti. Normálne som krochkal blahom, vyskakovali mi spomienky z raného detstva, z čias ZŠ a strednej školy a následne z práce v gigantickej továrni, ktorá bola nadizajnovaná podľa sovietskych šablón na všetkých úrovniach a ktorej primárne zameranie bola licenčná výroba jedného z najlepších stredných tankov Východného bloku v 70’s a 80’s pre potreby ČSĽA, severoafrických a blízkovýchodných krajín. Samozrejme, že skoršie verzie tankov sa vyrábali aj skôr, v 60’s.
Nazad k podstate knihy. Kniha krásne popisuje všetko možné, čo sa mohlo priamo, aj nepriamo týkať jadrovej energetiky. Tej sovietskej. Evolučný vrchol vývoja sovietskej jadrovej energetiky predstavovala práve jadrová elektráreň, ktorej katastrofu opisuje táto kniha. Černobyľská elektráreň mala byť etalónom a vzorom pre ďalšie desiatky podobných zariadení, ktoré mali vzniknúť v ďalších rokoch. Bola osadená tými najvýkonnejšími reaktormi, ktoré si vyžadovali mimoriadnu kvalitu monitoringu a údržby. U Sovietov prakticky nerealizovateľné. Tak to aj dopadlo, skôr či neskôr by sa problém udial. Hoci samotná katastrofa nebola dôsledkom zlého technického dizajnu samotného reaktora. Katastrofa bola dôsledkom zlých rozhodnutí počas banálneho testu. Nuž a samotná katastrofa mohla dopadnúť oveľa horšie. Oveľa. Nechýbalo veľa a veľká časť Európy by bola po stáročia neobývateľná. Chýbalo málo k tomu, aby ten jeden zničený reaktor spôsobil deštrukciu ďalších troch nepoškodených. Je jasné, že Sovieti ukážkovo držali dlhé dni bobríka mlčania. Ale hnusné počasie im robilo zle a roznosilo sajrajt z Černobyľu po celej severnej Európe, nakoľko fúkal celé dni stabilný juhovýchodný vietor. Za dva týždne to vedel celý svet, nakoľko severoeurópske krajiny nemali žiadne vedomie o jadrovej katastrofe na ich územi, ktorá by spôsobila taký enormný nárast rádioaktívnych prvkov v ovzduší. Presne vedeli skadiaľ fúka vietor. Gorbačovova a Ševarnadzeho perestrojka a glasnosť začali ukážkovo.
Viac sa dočítate v tejto výbornej knihe. Autor sa jej písaniu a editácii venoval viac ako 20 rokov a na jeho práci to cítiť. Jeho literárna práca bola zdrojom pre ďalšie filmové a televízne spracovania, ja osobne som jeden známy televízny seriál nevidel a zrejme si ho ani nepozriem, po tejto knihe. Kniha získala množstvo cien za celosvetovo výnimočne dielo z oblasti literatúry faktu. Asi najvýznamnejšie ceny sú “Cena Wiliama E. Colbyho za najlepšie vojenské a spravodajské dielo” a “Medaila Andrewa Carnegieho za excelentnú kvalitu v literatúre faktu”.
Nuž a ja a jadrová energetika? Som za. Pokiaľ sa budú diať tie veci, ktoré rieši šéfstvo EÚ s autami, ktoré majú prísť, tak nevidím lepšiu možnosť pokrytia dopytu po čistej energií ako jadrovou energetikou. Vodné, tepelné a veterné elektrárne nemajú šancu poskytnúť dostatok “čistej”energie bez toho, aby absolútne neovplyvnili chod širších ekosystémov. Ak to bude bez jadrovej zábezpeky, tak nám elektrické autíčka budú na dve veci. V konečnom dôsledku to bude viac škody ako úžitku. Navyše túto filozofiu smerovania automobilizmu k autám, ktoré sú závislé na elektrických nabíjacích staniciach, prípadne ide o mix klasického spaľovacieho motora a elektromotorov, už pociťujeme teraz. Škody a záťaž ekosystémov začínajú už v úvode výrobného reťazca. V EÚ sa možno budú šéfovia radovať, ale to skadiaľ sa berie (kde sú najväčšie svetové ložiská danej suroviny) materiál na výrobu mnohonásobne dobíjateľných akumulátorov s vysokou kapacitou a aký je celý technologický proces výroby, to tu ľuďom v EÚ veľmi do hláv netlačia. Zrejme by to nebola až taká schodná vec. Samozrejme, nemám nič proti EÚ vo všeobecnosti. Len toto, tie veci s tými autami, tie ktoré majú prísť, to mi príde také sovietske.
